Volám sa Alena, mám 56 rokov. Leukémia ma zastihla v 49-tom roku môjho života. Prišla potichu, nečakane. Chystala som sa na banálnu operáciu tukovej hrčky. Pri predoperačných vyšetreniach sa zistilo, že moje biele krvinky sú enormne vysoké. Nasledovala cesta do nemocnice, nové krvné vyšetrenia a odobratie kostnej drene. Výsledok potvrdil diagnózu akútna myeloblastová leukémia – 2.stupeň. Po vyrieknutí tohto verdiktu sa mi zrútil svet. Prvá otázka, prečo ja? Povedali mi, že spúšťačom mohol byť väčší stres. Je pravda, že som sa pripravovala na skúšku odbornej spôsobilosti, a to ma dosť vyčerpávalo. S odstupom času a prečítaní odbornej literatúry som zistila, že príznaky som pociťovala už dávno predtým. Bola to nadmerná únava a veľké svrbenie oboch chodidiel.
Chemoterapia
Po vyslovení verdiktu sa začala liečba 24-hodinovými chemoterapiami, ktoré sa aplikovali formou infúzií. Predtým bolo nutné vložiť do tela kaval ( poznámka editora CVK – centrálny venózny katéter), cez ktorý tiekli infúzie a každé ráno mi odoberali krv. Po troch týždňoch pobytu v nemocnici som šla na týždeň domov. Potom sa vrátila späť na týždeň do nemocnice, na ďalšiu chemoterapiu, tzv. zaisťovaciu. Po nej zase domov, kde som čakala som na poslednú chemoterapiu a následnú transplantáciu krvotvorných buniek.
Autológna transplantácia krvotvorných buniek
Počas môjho pobytu v nemocnici, môj syn rozbehol kampaň na darovanie krvi a hľadanie vhodného darcu krvotvorných buniek. Darcu sa nepodarilo nájsť ani v centrálnom registri. Darca musí byť zhodný min. na 85%, a tak lekári rozhodli, že darcom si budem ja sama. Odobrali mi krvotvorné bunky /prefiltrované a „vyliečené“/ a začalo sa s prípravou, poslednými chemoterapiami tentokrát vo forme tabletiek a následnou transplantáciou. Moje telo chemoterapie znášalo niekedy lepšie, inokedy som zápasila s vysokými horúčkami, hnačkami a silnými bolesťami celého tela. Psychika hrá veľkú úlohu. Hlavne, keď vidíte, ako okolo vás zomierajú ľudia, s ktorými ste sa ešte pred pár hodinami rozprávali a vzájomne podporovali. Mne bol veľkou oporou manžel. Po transplantácii, 1.4.2014, s oslabenou imunitou, resp. žiadnou, prišlo veľa nežiadúcich účinkov, ako zimnice, nechutenstvo, afty v celej puse. Po prepustení do domácej starostlivosti si oslabená imunita vyžiadala svoju daň, postihol ma herpes na polovici vrchnej časti tela, a po nič nejedení som sa dostala s tlakom 50/30 na interné oddelenie. Po dvojdňových infúziách som bola prepustená domov. Pri kontrole na hematológii lekári objavili prištítne telieska, kvôli ktorým som musela ísť na operáciu.
Návrat choroby
Po roku som išla na výročnú kontrolu, pri ktorej sa odoberá vzorka kostnej drene a prišla ďalšia obrovská rana. Leukémia sa vrátila v plnej sile. Bol to pre mňa obrovský šok aj preto, lebo som vedela, čo ma čaká. Pocity boli hrozné, chcela som sa vzdať a nebojovať, proste sa poddať osudu. Vtedy jedna pani doktorka, ktorá mi bola oporou aj v predchádzajúcej liečbe a po čase stala mojou priateľkou, mi obrazne „prehovorila do duše a nedovolila mi vzdať sa“. Tak som bojovala za seba, za rodinu a nevzdala sa. Bol to o veľa ťažší boj ako ten predchádzajúci. Našli mi darkyňu krvotvorných buniek v celosvetovom registri. Bola to mladá Američanka, jej parametre boli s mojim zhodné na 100%.
Zotavovanie
Transplantácia prebehla úspešne. Avšak moje telo s jej bunkami veľmi bojovalo a nechcelo ich prijať. Po troch týždňoch zotavovania a získavania aspoň minimálnej imunity som išla domov. Síce veľmi slabá so všetkými možnými bolesťami, ale s radosťou, že môžem byť so svojimi najbližšími. Manžel zostal so mnou doma a staral sa o mňa. Schudla som 28 kg, svalová hmota žiadna, takže ma musel nosiť všade na rukách. Mala som obrovské bolesti žalúdka, na ktorom som mala veľké krvavé rany v dôsledku choroby a komplikácií s ňou spojenými. Pokazili sa mi všetky zuby, ale to sa všetko dá zvládnuť. Vtedy som si ani nevedela predstaviť, že budem niekedy ešte normálne jesť, chodiť a tešiť sa zo života.
Človek sa nesmie vzdať
Dá sa, len sa človek nesmie vzdať a musí bojovať zo všetkých síl. Život je nádherný, hlavne, keď je pre koho žiť, pre rodinu pre množstvo starých, ale aj nových priateľov. Na záver by som sa chcela poďakovať celému zdravotnému personálu a hlavne svojej rodine, ako aj všetkým ľuďom, ktorí pri mne, aj v tých najťažších chvíľach, stáli.
Fotografia pochádza zo súkromného archívu Alenky a je použitá s jej súhlasom.
Alenka si veľká bojovníčka, prajem ti veľa šťastia, zdravia, toho najmä , máš úžasných ľudí okolo seba – manžela, syna. Vždy ťa rada vidím.