Volám sa Eli Bročková a v roku 2016 mi diagnostikovali leukémiu. 16. mája 2016 ma hospitalizovali na Klinike hematológie v nemocnici na Antolskej. Mala som veľmi zlý krvný obraz a nebezpečne nízku hladinu hemoglobínu. Už o dva dni mi oznámili diagnózu: akútna myeloblastická leukémia. V tom čase som mala 38 rokov a môj syn chodil do prvej triedy základnej školy.
Začal sa môj život s leukémiou. Alebo boj s leukémiou? V deň, keď som sa dozvedela svoju diagnózu, mi začali podávať chemoterapiu. Počas svojej liečby som absolvovala 3 cykly chemoterapie a po tretej chemoterapii mi transplantovali krvotvorné bunky.
Samotná transplantácia prebehla 23. augusta 2016 v transplantačnom centre na Klinike hematológie na Antolskej v Bratislave. Liečba chemoterapiou a následná transplantácia krvotvorných buniek bola úspešná a ja som odvtedy v plnej remisii – laicky povedané takmer úplne zdravá a nemala by som mať už žiadne leukemické bunky v krvi.
Dieťa šťasteny
Zamrazí vás a poviete si: Panebože, chudák dievča! Ja som napriek tomu presvedčená, že som dieťa šťasteny a chodiaci príklad toho, že naše zdravotníctvo funguje. Podľa mňa funguje perfektne. Súhrou viacerých faktorov mi chvalabohu včas diagnostikovali leukémiu a ihneď nasadili potrebnú liečbu.
Lekári a personál na Klinike hematológie v nemocnici na Antolskej v Bratislave sú perfektní ľudia, odborníci, profesionáli s maximálnych nasadením v práci a oddanosťou pacientom. Úprimne môžem povedať, že mi zachránili život.
Spolu s nimi aj ľudia, ktorí chodia pravidelne darovať krv a krvné doštičky. Vďaka nim som prežila najťažšie obdobie mojej liečby, kedy som potrebovala krv a krvné doštičky takmer každý deň. Vďaka neznámej žene z Nemecka, ktorá mi darovala svoju kostnú dreň/krvotvorné bunky som prežila a dnes žijem normálny, každodenný a bežný život.
Život s leukémiou
Žijem s leukémiou vďaka mojej rodine, ktorá sa starala o mňa, v časoch najhorších, keď som nevládala chodiť, ani stáť na nohách. Vďaka mojim rodičom a mojej sestre, ktorí sa každý deň starali o mňa a moju rodinu. Vďaka mojim drahým priateľkám, priateľom, kolegom, kolegyniam, ktorí kvôli mne začali s darovaním krvi, zaregistrovali sa do registra darcov kostnej drene, chodili ma navštevovať v nemocnici i doma, rozveseľovali ma a vo všetkom mi pomáhali.
Sebecky musím povedať, že ďakujem sama sebe za to, aká som, za svoj humor – niekedy až veľmi čierny :-), sa svoje odhodlanie a vôľu sa nevzdať, chuť do života, pevné nervy, optimizmus.
Príbehy pacientov s rakovinou
Prečo som sa rozhodla napísať a publikovať v online svete svoj príbeh? Hlavne chcem povzbudiť ľudí, ktorí práve teraz prežívajú to, čo som prežila ja, ich rodiny, priateľov a známych.
Dlho vo mne dozrievala myšlienka zdieľať nielen môj príbeh, ale aj príbehy mnohých ľudí, ktorí bojovali s rakovinou. Myšlienka dozrela a premenila sa na tento blog. V ňom budem prinášať rozhovory s ľuďmi, ktorí si svoj boj s rakovinou vybojovali. Ďakujem im za dôveru a odvahu, s ktorou sa podelili o svoj životný príbeh.
