Ako sa to všetko začalo
Zuzka začala študovať na vysokej škole a zároveň aj pracovať. Začala sa cítiť unavená, ako by mala 80 rokov, a nevládala ani vyjsť po schodoch. Vyhľadala pomoc hematológa a dostala sa do hematologickej ambulancie v Bratislave na Antolskej, kde bola sledovaná tri roky. Diagnostikovali jej myelodysplastický syndróm a ten sa za pár mesiacov zvrtol na leukémiu.
Zuzka liečbu znášala fyzicky zle ale psychicky dobre. Nepripúšťala si nič zlé. Nevyslovovala slovo choroba, zameriavala sa na to pozitívne. Pomohli je rozhovory s psychologičkou, ktorá sa stala jej blízkou priateľkou. Jednoducho si nedokázala predstaviť koniec. A to aj napriek tomu, že Zuzkine vyhliadky po prvej chemoterapii neboli dobré a lekári ju poslali domov, aby tam posledné chvíle strávila s rodinou. Doma sa ale jej zázrakom podarilo zotaviť a v novembri sa vrátila na Kliniku hematológie a transfuziológie UNB. Tu pokračovala s chemoterapiami a pripravovala sa na transplantáciu krvotvorných buniek.
Všetko bolo úplne inak
Pôvodný termín jej transplantácie bol stanovený na august/september 2015. Zuzka však kvôli komplikáciám nemohla transplantáciu v tomto termíne podstúpiť. Všetko sa udialo úplne inak. Druhý plánovaný termín transplantácie bol prvý decembrový deň roku 2015, ale opäť ho museli preložiť. Darca, ktorý mal Zuzke darovať krvotvorné bunky, mal dopravnú nehodu. Táto šokujúca informácia ju zastihla v prípravnom režime na transplantáciu, kedy po agresívnej chemoterapii mala takmer nulovú imunitu. Nevedela, čo sa bude diať. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Zuzkina transplantácia sa posunula už len o jeden deň a prebehla 2.12.2015.
Problémy po transplantácii
Zuzka, ako sama hovorí, si naivne myslela, že po transplantácii už bude dobre. Ale práve potransplantačné obdobie bol náročnejšie ako dúfala. Týždeň bolo dobre a mesiac bolo veľmi zle. Prišli komplikácie. Mala problémy črevami a jej váha klesla extrémne dole, na 43 kg. Kvôli extrémnemu a rýchlemu chudnutiu lekári veľmi rýchlo nasadili kortikoidy, keďže mali podozrenie na odmietnutie transplantovaných buniek. Potom prišli komplikácie so zápalom močového mechúra a zase sa ocitla v nemocnici. Kortikoidy jej rýchlo vysadili a objavili sa nepríjemné abstinenčné príznaky. Potom ich opäť nasadili a mladá pacientka dostala trombózu. Obdobie prvého roka po transplantácii bolo pre ňu veľmi náročné a vyčerpávajúce. Časom sa jej zdravotný stav postupne zlepšoval, problémy s trávením však pretrvávajú stále.
Pomoc a podpora
Zuzke najviac pomáhala podpora od rodičov a priateľov. Rodičia sa o ňu každý deň obetavo starali. Priatelia na diaľku poskytovali psychickú podporu. Posilnila sa jej viera v Boha. Verí, že sa v jej prípade skutočne stal zázrak. Výnimočnou oporou sa pre ňu stala aj komunita spolupacientov, s ktorými sa spoznala počas liečby, ale aj po nej vďaka Slovenskému klubu pacientov po transplantácii krvotvorných buniek. Je to spojenie, ktoré cíti ako rodinné puto.
Piate výročie a pohľad späť
V decembri 2020 Zuzka oslávila piate výročie svojej transplantácie. Aj keď má rôzne zdravotné problémy a obmedzenia, žije normálny život. Pracuje na plný úväzok a zároveň sa venuje svojej obľúbenej kreatívnej tvorbe – vyrába dekorácie a darčeky. Rada chodí na prechádzky do prírody so svojim psíkom a momentálne sa venuje prípravám na svoju svadbu, ktorú kvôli pandémii musela už dvakrát preložiť. Keď sa pozrie do minulosti, na to čo prežila, hovorí:
„Občas naozaj nechápem ako som to zvládla. S odstupom času som prekvapená sama zo seba, že som to celé vôbec dala. Myslím, že som pozitívne prekvapila nie len seba, ale aj svojich blízkych a okolie, pretože ma poznali ako na pohľad krehkú bytosť. Život po chorobe si vážim oveľa viac a veľa vecí už vnímam inak. Svojím spôsobom som veľmi vďačná za takúto skúšku a za to, že som dostala šancu žiť. Vážim si to o to viac, že takú šancu, žiaľ, nedostali všetci. Chcela by som sa aj touto cestou veľmi pekne poďakovať lekárom, sestrám a celému personálu nemocnice na Antolskej v Bratislave, tiež lekárkam a sestrám v nemocnici v Partizánskom a vo FN v Trenčíne, mojim rodičom, skvelej rodine a priateľom, môjmu úžasnému nemeckému darcovi krvotvorných buniek, kolegom, všetkým darcom krvi, krvných doštičiek a krvotvorných buniek. Darovanie je nesmierne dôležité, nenahraditeľné, nie je bolestivé a zachraňuje životy iným.“
Chcela som dokonalý koniec. Avšak ťažšou cestou som sa naučila, že nie všetky básne sa rýmujú a niektoré príbehy nemajú jasný začiatok, stred a koniec. Život je o tom, že nikdy nevieš, čo sa presne stane, občas sa musíš zmeniť, zobrať prítomnú chvíľu a vyťažiť z nej to najlepšie, aj keď nevieš, čo bude nasledovať. Je to o tej sladkej nepredvídateľnosti. – Gilda Radner
Fotografia pochádza zo súkromného archívu hlavnej hrdinky príbehu a je použitá s jej súhlasom.
